V Denníčku nájdeme len dve poznámky, ktoré si sv. sestra Faustína zapísala na Bielu sobotu. Vyžaruje z nich a radosť.
V prvom úryvku ju Ježiš uisťuje, že to, čo doteraz v Denníčku napísala, je v súlade s Božou vôľou. „Počas adorácie mi Pán povedal: – Buď pokojná, dcéra moja, toto dielo milosrdenstva je moje, nič v ňom nie je tvoje. Páči sa mi, že verne plníš, čo som ti prikázal, ani jedno slovo si nepridala, ani neubrala. Dal mi vnútorné svetlo a poznala som, že ani jedno slovo nie je moje. Napriek ťažkostiam a protivenstvám vždy, vždy som plnila jeho vôľu, ktorú som poznala“ (Den. 1667).
Druhý úryvok sa týka jej zážitku počas modlitby breviára: „Počas vešpier som uzrela Pána Ježiša v jasnom rúchu, žiaril ako slnko. Povedal mi: – Nech sa raduje tvoje srdce. Naplnila ma veľká radosť a celkom ma prenikla Božia prítomnosť, ktorá je nevýslovným pokladom pre dušu“ (Den. 415).
Aj my dnes horlivejšie zotrvávajme v Božej prítomnosti, ktorá je pre dušu nevysloviteľným pokladom. Rozjímajme i nad čítaniami liturgie Veľkonočnej vigílie, ktoré hovoria o milosrdnom a milujúcom Bohu.
