„Eucharistia nás vždy privádza k tej láske, ktorá je silnejšia než smrť: „Kedykoľvek jeme tento chlieb a pijeme tento kalich“, nielen zvestujeme Pánovu smrť, ale vyznávame aj jeho vzkriesenie, „kým nepríde“ v sláve. Eucharistická obeta, ktorú slávime na pamiatku toho, ktorý nám vo svojom mesiášskom poslaní ukázal Otca slovom i krížom, nám dosvedčuje tú nevyčerpateľnú lásku, ktorou sa chce s nami stále spájať a priam do nás vstupovať, keď ide v ústrety všetkým ľudským srdciam“ (Dives in misericordia, 9).
Aké veľké milosrdenstvo nám Boh preukázal tým, že sa nám zanechal seba v Eucharistii! Aký ľahký máme prístup k tomuto zdroju milosrdenstva, z ktorého môžeme čerpať život a všetky milosti, ktoré potrebujeme! Tu je liek na každú našu ranu, tu je sila pre ťažkosti života, tu je tichá a pokorná prítomnosť nášho Spasiteľa, ktorý chce prebývať v našich srdciach. Večnosť nebude stačiť na poďakovanie Bohu za tento dar milosrdenstva …
Ako odpovedám na pozvanie Ježiša, ktorý na mňa čaká v Eucharistii?
Nachádzam si čas na adorovanie milosrdného Boha ukrytého v Najsvätejšej sviatosti?
„Ty, Pane, keď si odchádzal z tejto zeme, chcel si zostať s nami a zanechal si nám seba v Oltárnej sviatosti a otvoril si nám dokorán svoje milosrdenstvo. Niet úbohosti, ktorá by ťa vyčerpala, všetkých si pozval k prameňu lásky, k prameňu Božieho zľutovania. Tu je príbytok tvoj – ho milosrdenstva, tu je liek na naše choroby. K tebe, živý prameň milosrdenstva, prichádzajú všetky duše: jedny ako jelene, žízniace po tvojej láske, druhé – aby si obmylirany po hriechoch, ďalšie – abynačerpali silu, unavené životom” (Den. 1747).
