„Napokon keď Cirkev vyznáva milosrdenstvo a ostáva mu stále verná, má právo a povinnosť dovolávať sa Božieho milosrdenstva, vzývať ho vo všetkých prípadoch fyzického a mravného zla a vo všetkých hrozbách, ktoré zatemňujú celú budúcnosť dnešného ľudstva” (Dives in misericordia, 12).
Cirkev má právo a povinnosť odvolávať sa na Božie milosrdenstvo. Takže je to moje právo a moja povinnosť! Mám právo obrátiť sa v zložitých situáciách k Bohu, mám právo očakávať od neho pomoc – ako dieťa, ktoré sa s vedomím, že je milované, odváži so všetkými potrebami obrátiť na svojich rodičov. Dieťa dôveruje svojim rodičom, preto tiež verí, že mu dajú to, čo je pre neho dobré.
Mojou povinnosťou je aj odvolanie sa na Božie milosrdenstvo. Mojou úlohou je priviesť k Bohu v modlitbe všetky moje osobné záležitosti, mojich blízkych a tiež tých, ktorých nepoznám, ktorí trpia a potrebujú zakúsiť jeho milosrdnú lásku.
Ako sa odvolávam na Božie milosrdenstvo vo svojej osobnej modlitbe?
Čo robím, aby som k tomu povzbudil aj ostatných – svoju rodinu a priateľov?
„Ó, večný Bože, horí vo mne neuhasiteľný oheň prosiť ťa o milosr‐ denstvo. Cítim a rozumiem, že to je moja úloha tu i vo večnosti. Ty sám si mi prikázal hovoriť o tomto veľkom milosrdenstve a o tvojej dobrote” (Den. 483).
„Ó, môj Ježišu, teraz objímam celý svet a vyprosujem preň tvoje milosrdenstvo” (Den. 1582).
