Takto sa v Kristovi a skrze Krista jedinečným spôsobom prejavuje Boh vo svojom milosrdenstve; zdôrazňuje sa totiž tá Božia vlastnosť, ktorú už Starý zákon pomocou rozličných obrazov a výrazov nazval „milosrdenstvom“. Tejto starozákonnej tradícii o Božom milosrdenstve dáva Kristus konečnoplatný zmysel. Nielenže hovorí o milosrdenstve a vysvetľuje ho príkladmi i podobenstvami, ale predovšetkým ho v sebe samom stelesňuje a vo svojej osobe predstavuje. Lebo v istom zmysle on sám je milosrdenstvo. Ktokoľvek teda to milosrdenstvo v ňom vidí a nájde, tomu sa Boh zvláštnym spôsobom stane „viditeľný“ ako Otec, ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“ (Dives in misericordia, 2).
Aký veľký a nepochopiteľný dar Božieho milosrdenstva je pre nás Ježiš – všemohúci Boh, ktorý sa stal človekom a naším bratom! Aká veľká musí byť Božia láska k nám a ako veľmi túži byť nám na blízku, keď sa tak ponížil, aby žil medzi nami na zemi a stal sa pre nás „viditeľný“!
Ježiš, ktorý prišiel na svet, nám zjavuje milosrdnú tvár Boha, ktorý chce byť prítomný v našom bežnom živote, ktorý je veľmi obyčajný. A to nie je všetko! Chce byť v nás! Chce žiť v našich srdciach a v nich sa s nami stretávať! Aj vtedy, keď naše srdce vyzerá skôr ako zanedbaná stajňa než ako krásny chrám…
Je v tvojom srdci oblasť, ktorú neprijímaš, za ktorú sa hanbíš alebo sa bojíš pozvať do nej Ježiša?
Neznižuješ svoju hodnotu a dôstojnosť Božieho dieťaťa tým, že myslíš: „Kto som ja, aby so mnou chcel Boh hovoriť…?“
Pozvi dnes Ježiša do svojho srdca – takého, aké je, bez toho, aby si ho prikrášľoval alebo niečo skrýval. On veľmi túži stretnúť sa tam s tebou!
„Idem mu naproti a pozývam ho do príbytku svojho srdca, hlboko sa ponižujem pred jeho velebou. Pán ma však dvíha z prachu zeme a ako nevestu ma pozýva, aby som si sadla vedľa neho, aby som mu povedala všetko, čo mám na srdci. A ja, posmelená jeho dobrotou, nakláňam svoju hlavu na jeho prsia a hovorím mu o všetkom. Najprv mu hovorím o tom, čo by som nikdy nijakému stvoreniu nepovedala. A potom mu hovorím o potrebách Cirkvi, o dušiach úbohých hriešnikov, ako veľmi potrebujú jeho milosrdenstvo. No chvíľa rýchlo ubehla. Ježišu, musím už ísť za povinnosťami, ktoré ma čakajú. Ježiš mi hovorí, že ešte máme chvíľu na rozlúčenie. Vymeníme si hlboké pohľady a na chvíľu sa zdanlivo lúčime, ale nikdy nie naozaj. Naše srdcia sú ustavične zjednotené. Aj keď ma rozptyľujú rôzne povinnosti, Ježišova prítomnosť ma vždy pohrúži do sústredenosti” (Den. 1806).
