“Hľa, Boží Syn vo svojom vzkriesení dokonale zakúsil na sebe milosrdenstvo, totiž Otcovu lásku, ktorá je silnejšia než smrť. Avšak ten istý Kristus, Syn Boží, je ten, ktorý ku koncu mesiášskeho poslania – ba v určitom zmysle po ňom – zjavuje seba samého ako nevyčerpateľný prameň milosrdenstva, t.j. lásky, ktorú potom v priebehu dejín spásy treba v Cirkvi považovať vždy za silnejšiu, než je sám hriech. Veľkonočný Kristus je akoby posledným a večným stelesnením milosrdenstva a jeho živým znakom: dejinným, spásonosným i eschatologickým (poukazujúcim na koniec času). V tomto duchu nám posvätná veľkonočná liturgia kladie na ústa slová žalmu „Milosrdenstvo Pána ospevovať budem naveky” (Dives in misericordia, 8).
Ježišova Pascha nám ukazuje lásku mocnejšiu ako smrť. Ukazuje nám milosrdenstvo mocnejšie ako hriech. Hoci sme si naň nezaslúžili, Ježiš dal svoj život za každého z nás. Dovolil prebodnúť svoje srdce, aby z neho vyšiel prameň milosrdenstva. Oslobodzuje nás, dáva nám nový život a napĺňa naše srdcia radosťou, pretože ten, ktorý zomrel, vstal z mŕtvych a v ňom aj my budeme žiť! Veľkosť Božieho milosrdenstva, ktorá sa nám ukazuje v Ježišovom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní, nemožno vyjadriť …
Verím tomu, že Božia láska ku mne je mocnejšia ako ktorýkoľvek z mojich hriechov?
Ako mu môžem poďakovať za jeho nekonečné milosrdenstvo voči mne?
„Milosrdenstvo Pánovo ospevovať budem naveky pred celým ľudom,
lebo je najväčšou Božou vlastnosťou a pre nás stále zázrakom. …
Vnútro Božieho milosrdenstva, otvorené pre nás
Ježišovým životom na kríži rozopätým,
hriešnik, ani nepochybuj ani si nezúfaj, lež dôveruj milosrdenstvu, veď aj ty môžeš byť svätým.
Dva pramene vytryskli v podobe lúčov zo Srdca Ježišovho,
nie pre anjelov, cherubínov, serafínov, ale pre spásu človeka hriešneho” (Den. 522).
