“V konečnom dovŕšení vecí sa milosrdenstvo zjaví ako láska; ale v časnosti, v ľudských dejinách – ktoré sú i dejinami hriechu a smrti – sa láska musí prejavovať a uskutočňovať predovšetkým ako milosrdenstvo” (Dives in misericordia, 8).
Boh, ktorý je láska, nás stvoril na svoj obraz a podobu. Urobil nás schopnými dávať a prijímať lásku. Každý z nás túži milovať a byť milovaný – tak sme boli stvorení. Zakúšame však skutočnosť, že často nevieme milovať a niekedy máme ťažkosti s prijatím nezištnej lásky od iných. Svet, v ktorom žijeme, nám hovorí, že si musíme na lásku zaslúžiť, že musíme žiť podľa očakávaní iných a byť bez poškvrny, aby sme boli milovaní.
Ak by to však bolo tak, bola by šanca, že by nás niekto miloval? Veď nie sme dokonalí. Naopak, sme slabí a hriešni. Preto je Božia láska k nám milosrdenstvo. Milosrdenstvo, ktoré je dar, ktoré odpúšťa naše hriechy. Je to láska, ktorá sa nedá kúpiť, je možné ju iba prijať. Je to neoceniteľný dar, pretože Ježiš zaň zaplatil životom na kríži. Preto je to dar, ktorý dostávame zadarmo.
Pozri sa na svoj vzťah s Bohom. Nie je v ňom zarábanie si na lásku?
Nie je v Tebe myšlienka, že sa musíš zmeniť, polepšiť, aby si bol skutočne milovaný Bohom?
Dokážeš milovať milosrdnou láskou – slobodnou a odpúšťajúcou – iných ľudí?
Ó, milosrdný Pane, zahrnul si ma toľkými darmi len pre svoje milosrdenstvo. Keď vidím, že všetko som dostala zadarmo, s najhlbšou pokorou zvelebujem tvoju nepochopiteľnú dobrotu. Pane, moje srdce žasne, že ty, absolútny Pán, nikoho nepotrebuješ, a predsa sa z čistej lásky znižuješ k nám. Nevychádzam z údivu, že Pán vstupuje do takej blízkej dôvernosti so svojím stvorením, je to opäť jeho nepochopiteľná dobrotivosť (Den. 1523).
