Milosrdenstvo – spôsob života

“Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám “bol milosrdný” voči iným: “Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.” … Človek totiž natoľko má prístup k milosrdnej Božej láske, teda k jeho milosrdenstvu, nakoľko sa vnútorne sám zmení v duchu takejto lásky k blížnemu. Tento zjavne evanjeliový postup nie je iba raz navždy uskutočnený duchovný obrat, ale znamená celý spôsob života, určitú potrebnú a stálu vlastnosť kresťanského povolania” (Dives in misericordia, 14).

 

Každý z nás potrebuje Božie milosrdenstvo. Dá sa povedať, že všetci po ňom túžime (viac či menej vedome). Je vari niekto, kto v hĺbke srdca nechce byť milovaný taký, aký je, s celou pravdou o sebe -s tým, čo je pekné a dobré, ale hlavne s tým, za čo sa hanbíme a v čom zlyhávame?

Pápež Ján Pavol II. Nás učí, že na to, aby sme mohli čoraz viac prežívať milosrdnú Božiu lásku, je potrebné túto lásku prejavovať svojim blížnym. A nejde len o jednorazové skutky milosrdenstva, ale aj o to, aby postoj milosrdenstva stal našim spôsobom života.

 

Uvedomujem si, že potrebujem Božie milosrdenstvo? Chýba mi táto skúsenosť?

Som ochotný vidieť v tých, s ktorými žijem (najmä v tých, ktorí majú ťažké povahu), že aj oni potrebujú a chcú zakúsiť milosrdenstvo v hĺbke svojho srdca? Je milosrdenstvo skutočne mojím životným štýlom, alebo je to iba dobročinnosť, nezištnosť, ktorú občas prejavím?

„Túžim sa celá premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť živým obrazom teba, ó, Pane. Nech táto najväčšia Božia vlastnosť, jeho nepochopiteľné milosrdenstvo, prejde cez moje srdce a dušu na mojich blížnych“ (Den. 163).

„Ó, Ježišu môj, ty vieš, koľko úsilia treba vynaložiť, aby sme dokázali byť úprimní a jednoduchí k tým, pred ktorými naša prirodzenosť uteká. Alebo k tým, ktorí nám vedome alebo aj nevedomky spôsobili bolesť. Ľudsky je to nemožné. V takýchto chvíľach sa snažím viac ako inokedy vidieť v danej osobe Pána Ježiša a kvôli Ježišovi robím pre tieto osoby všetko“ (Den. 766).