V treťom týždni pôstu vás pozývame k spoločnému zamysleniu nad tým, čo a ako hovoríme… Ako nás a iných ľudí ovplyvňujú slová, ktoré vyslovujeme …
Každý deň vychádza z našich úst milión slov. Od rôznych situácií záleží či ich je viac, alebo menej. Určite nad niektorými neuvažujeme a niekedy sa dozvieme o ich účinku až od iných. Sme prekvapení, že sme niekoho urazili a odsúdili našimi slovami. Na druhej strane existujú situácie, keď to, čo hovoríme, je pre iných dôležité: sú to slová lásky, priateľstva a odpustenia. Vtedy vidíme, že vzťahy sa prehlbujú a my sa cítime milovaní a prijatí inými ľuďmi. Akých slov je v našom živote viac?…
Kto nás učí rozprávať? Objavujeme v Bohu najlepšieho učiteľa, ktorý nás svojím slovom potešuje v smútku a dáva nádej, keď upadneme? V Denníčku sv. Faustíny čítame: Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola, a aj keby z ľudského pohľadu už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti (Denníček 1448). Tieto slová nádeje sú posolstvom milosrdenstva pre každého z nás. Takto rozpráva Boh, ktorý chce v nás stvoriť nového človeka…
Počúvaním toho, čo a ako hovorí Boh, sme schopní hovoriť slová, ktoré tiež prinášajú život a posilňujú vzájomnú lásku. Všetko, čo hovorí Boh, je dobré a plné milosrdenstva. Ak sa však spoliehame iba sami seba, môžeme zraniť iných. Sv. Faustína napísala: V jazyku je život, ale i smrť, jazykom neraz zabíjame, páchame skutočnú vraždu (Denníček 119).
Keď nám dôjde trpezlivosť a nepríjemné slová sa nám budú tlačiť na pery, opakujme spolu so sv. Faustínou: Pomôž mi, Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia (Denníček 163).
Odvahu!
