Milosrdenstvo – ako nám ho Kristus predstavil v podobenstve o márnotratnom synovi – je vnútornou podstatou tej lásky, ktorá sa v Novom zákone označuje gréckym slovom „agapé”. Preto takáto láska sa môže skláňať nad každým márnotratným synom, nad ľudskou úbohosťou, najmä však nad každou mravnou biedou, totiž nad hriechom. Keď sa to deje, vtedy ten, kto zakúsil milosrdenstvo, sa necíti byť pokorený, ale akoby znova nájdený a „vážený” (Dives in Misericordia, 6).
Keď zakúšame Božie milosrdenstvo sme schopní preukázať ho aj svojim blížnym. Skutočné milosrdenstvo však presahuje naše ľudské schopnosti, pretože je účasťou na milosrdenstve nášho Pána. Je dôležité, aby sme mali otovrené srdcia pre zakúsenie Božieho milosdrenstva a takto mu umožnili, aby Božie milosdrenstva cez nás prešlo k našim bratom a sestrám. Autentické milosrdenstvo môžeme spoznať podľa toho, že obdarovaný človek sa necíti byť ponížený, ale znovunájdený a „vážený”.
Nestaviame sa pri preukazovaní milosrdenstva voči svojim blížnym v pozícii toho, kto je „lepší“, pretože dáva niečo druhým?
Venujeme pozornosť tomu, akým spôsobom preukazujem milosrdenstvo?
Snažím sa preukazovať milosrdenstvo takým spôsobom, aby sa ľudia necítili pri mne zahanbení alebo menejcenní?
„Dnes som sa neopatrne opýtala dvoch chudobných detí, či naozaj nemajú doma čo jesť. Deti mi neodpovedali a odišli z vrátnice. Pochopila som, ako ťažko sa im rozpráva o svojej biede. Rýchlo som išla za nimi a zavolala som ich späť. Dala som im, čo som len mohla a na čo som mala dovolenie” (Den. 1297).
„Dcéra moja, túžim, aby tvoje srdce bolo sídlom môjho milosrdenstva. Túžim, aby sa toto milosrdenstvo rozlialo na celý svet skrze tvoje srdce” (Den. 1777).
