„Je potrebné, aby Cirkev vydávala svedectvo o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v Kristovi celým jeho mesiášskym poslaním; má vyznávať toto milosrdenstvo na prvom mieste ako spásonosnú pravdu viery a potrebnú pre život podľa tejto viery; má sa snažiť toto milosrdenstvo uvádzať a akoby stelesňovať v živote svojich veriacich a podľa možnosti aj v živote všetkých ľudí dobrej vole” (Dives in misericordia, 12).
Pri zamyslení sa nad týmito slovami, že Cirkev by mala vydávať svedectvo o Božom milosrdenstve, stojí za to sa pýtať: „Cirkev – teda kto?“ Vzťahujú sa tieto pápežove slová iba na kňazov, zasvätené osoby, laikov, ktorí sa viac podieľajú na živote Cirkvi? Ako mi znie v ušiach veta: „Cirkev – to som ja“? Misia Ježiša a celej Cirkvi je aj mojím poslaním!
Viem, aké je poslanie Cirkvi? Ako ho realizujem vo svojom osobnom živote?
Ako často čítam a uvažujem nad dokumentmi Cirkvi, čo hovorí pápež – nástupca svätého Petra?
„Ó, ako veľmi milujem svätú Cirkev, aj všetkých, čo v nej žijú! Pozerám sa na nich ako na živé údy Krista, ktorý je ich hlavou. Zapaľujem sa láskou s milujúcimi, trpím s trpiacimi, stravuje ma bolesť, keď vidím ľahostajných a nevďačných. Vtedy sa snažím o takú lásku k Bohu, aby som mu vynahradila za tých, ktorí ho nemilujú, ktorí na‐ pájajú svojho Spasiteľa hlbokou nevďačnosťou” (Den. 481).
