Ako chodíš?…

V piatom pôstnom týždni sme pozvaní k tomu, aby sme premýšľali ako a kam kráčame… Ako iní vnímajú naše “ponáhľanie sa” im na pomoc…?

Počas dňa urobíme veľa krokov. Chodíme do práce, staráme sa o deti alebo niečo vybavujeme. Záleží len na nás, kam a ako rýchlo ideme. Ak nám na niečom záleží, občas bežíme. Ak sa však niečoho bojíme alebo sme unavení, sotva prepletáme nohami. Premýšľajme o tom, ako reagujeme a ako sa ponáhľame, keď nás niekto náhle požiada o pomoc po dlhom pracovnom dni… Ponáhľam sa pomôcť alebo myslím len to, ako čím skôr zrelaxovať?

Čo myslíš, čo by Ježiš urobil, keby ho niekto požiadal o pomoc? Objavuješ v ňom toho, kto ti vždy prichádza na pomoc? V Denníčku sv. sestry Faustíny čítame: Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne (Denníček 1728). Toto je Boh, nepočíta kroky. Neotáľa, pretože mu záleží na našom šťastí a na našej spáse.

Keď sa pozrieme na to, ako koná Boh, náš život môže naberať na intenzite. Už nebudeme uzavretými egoistami, ktorí sa starajú iba o seba. Zistíme, že vedľa nás sú ďalší ľudia, ktorým môžeme pomôcť. Všetko je o láske, nie o veľkoleposti diel, ako o tom píše aj sv. Faustína: Veľká láska dokáže malé veci premieňať na veľké. Iba láska dáva našim skutkom hodnotu (Denníček 302).

Opakujme si zakaždým, keď nás únava bude odoberať o zápal konať dobro: Pomôž mi, aby moje nohy boli milosrdné, aby som sa vždy ponáhľala pomáhať blížnym, premáhajúc vlastnú únavu a ustatosť. Mojím pravým odpočinkom je služba blížnym (Denníček 163).

Odvahu!